Zoroastriáni pristupovali k mŕtvym zvieratám, ako sú kravy, ovce či iné domestikované a divoké zvieratá, s podobnou opatrnosťou a rešpektom k čistote prírodných prvkov (zem, voda, oheň, vzduch), ako to robili pri ľudských telách. Ich pohrebné zvyky pre zvieratá však neboli tak detailne ritualizované ani zdokumentované ako tie pre ľudí, a líšili sa v závislosti od regiónu, obdobia a praktickej situácie. Napriek tomu môžeme na základe zoroastrijských princípov a historických zdrojov načrtnúť, ako s nimi zvyčajne nakladali, najmä v prípade hospodárskych zvierat, ako sú kravy a ovce.

Ako Zoroastriáni pristupovali k mŕtvym zvieratám

V zoroastrizme je smrť – či už človeka, alebo zvieraťa – považovaná za nečistú, pretože je spojená s vplyvom Angra Mainjua (Ahrimana) a jeho démonov, ako je Asto Vidatu. Mŕtve telo (nazývané nasu v avestčine) je zdrojom rituálnej nečistoty, ktorá môže kontaminovať posvätné prvky stvorenia. Preto bolo hlavným cieľom zabrániť tomu, aby mŕtve zviera ohrozilo čistotu zeme pochovávaním, vody umývaním či ohňa spaľovaním.

Nakladanie s mŕtvymi zvieratami

1. Exkarnácia (vystavenie dravcom)

Postup: Podobne ako pri ľudských telách, aj mŕtve zvieratá – najmä väčšie, ako kravy – mohli byť odnesené na vyvýšené miesta alebo do blízkosti veží ticha (dakhma), kde ich supy a iné dravé vtáky očistili od mäsa. Kosti boli potom ponechané vysychať na slnku.
Dôvod: Tento spôsob minimalizoval kontakt s pôdou a vodou. V niektorých textoch, ako napríklad Vendidad (časť Avesty), sa odporúča, aby mŕtve telá zvierat boli odnesené na miesto, kde ich môžu zlikvidovať vtáky alebo šelmy, čím sa predíde šíreniu nečistoty.
Príklad: Ak krava uhynula prirodzene, mohla byť odtiahnutá na kopec alebo do púšte, kde ju príroda „vyčistila“.

2. Izolácia a pochovanie (v núdzi)
Postup: Ak exkarnácia nebola možná (napríklad v husto osídlených oblastiach alebo pri nedostatku supov), mŕtve zviera mohlo byť pochované, ale s opatreniami, aby sa minimalizoval kontakt so zemou. Často sa telo zabalilo do látky alebo umiestnilo do hlineného priestoru, ktorý ho oddeľoval od pôdy.
Dôvod: Pochovanie bolo menej preferované, pretože zem bola posvätná, no v praxi sa tolerovalo, ak neexistovala iná možnosť. Vendidad napríklad povoľuje pochovanie za určitých podmienok, ak je telo izolované od „živej“ zeme.
Príklad: Menšie zvieratá, ako ovce, mohli byť pochované v plytkých jamách pokrytých kameňmi.

3. Využitie častí tela (za života zabité zvieratá)
Postup: Ak zviera neuhynulo prirodzene, ale bolo zabité na jedlo alebo obetu (napr. pri rituáloch), jeho telo sa spracovalo. Mäso sa skonzumovalo, koža sa použila na odev či iné účely a kosti sa mohli spáliť (výnimočne) alebo pochovať.
Dôvod: Zoroastriáni neboli striktne vegetariáni, hoci niektorí bádatelia naznačujú, že konzumácia mäsa bola obmedzená a viazaná na rituály. Krv a iné „nečisté“ časti sa však museli starostlivo zlikvidovať, aby nekontaminovali prostredie.
Príklad: Ovca zabitá na sviatok Gahanbar mohla byť upečená, pričom vnútornosti boli oddelene pochované.

4. Rituálna očista po kontakte
Postup: Každý, kto prišiel do styku s mŕtvym zvieraťom (napr. pri jeho odnášaní), musel podstúpiť očistný rituál, ako je Padyab (umývanie vodou) alebo v závažnejších prípadoch Bareshnum (deväťdňová očista s použitím posvätnej vody a nirangu – moču dobytka).
Dôvod: Kontakt s nasu (nečistotou smrti) bol považovaný za vážne narušenie rituálnej čistoty, čo mohlo priťahovať daeva.

Trochu iná história: Ako prijala Americká komunistická strana, pakt Molotov Ribbentrop

Špecifiká pre kravy a ovce

Kravy: Kravy boli v starovekej Perzii vysoko cenené ako zdroj mlieka, práce a obetí, a ich smrť bola často vnímaná ako strata. Uhynuté kravy sa zvyčajne odnášali na odľahlé miesto na exkarnáciu, pretože ich veľkosť znemožňovala jednoduché pochovanie. Vo Vendidad sa kravy spomínajú ako zvieratá, ktoré treba chrániť, a ich mŕtvoly musia byť spracované tak, aby neohrozili stádo ani pôdu.

Ovce: Menšie zvieratá, ako ovce, bolo ľahšie zlikvidovať. Ak uhynuli, mohli byť odnesené supom alebo pochované v kamenistých oblastiach, kde bola pôda menej „živá“ (t.j. menej úrodná). Ak boli zabité na mäso, ich telo sa využilo podobne ako pri iných kultúrach, no s dôrazom na oddelenie nečistých častí.

V praxi sa nakladanie s mŕtvymi zvieratami líšilo podľa obdobia a miesta. Napríklad v mestských oblastiach Sassanovskej ríše (3.–7. storočie) mohli byť zvieratá odvážané na špeciálne vyhradené miesta mimo obydlí. V neskorších obdobiach, najmä po islamizácii Iránu, sa zoroastrijské komunity (napr. Pársovia v Indii) prispôsobili lokálnym podmienkam – ak supy neboli dostupné, pochovávanie sa stalo častejším, hoci stále s rituálnymi opatreniami.