Keď Izrael v noci na 13. júna spustil leteckú ofenzívu s názvom Operation Rising Lion, mnohí zatajili dych. Bolo to odvážne, riskantné, ale zároveň očakávané. Dvaja starí nepriatelia – Izrael a Irán – sa znova stretli nie ako ľudia, ale ako zástupné symboly dávnych náboženských a ideologických súperení. A ako to už býva, krv tečie dolu prúdom, zatiaľ čo kazatelia a generáli stoja vysoko na brehu.
Izraelská Operácia Rising Lion, náboženstvá
Nie ľudia, ale ich náboženstvá sú v trvalom konflikte.
Ak by sme odstránili vlajky, skrýše, sväté knihy a štruktúry viery – zostali by len ľudia. Ľudia, ktorí chcú pracovať, vychovávať deti, milovať, prežiť. No história Blízkeho východu ukazuje, že čím väčší je náboženský zápal, tým viac sú obyčajní ľudia tlačení do vojen, ktoré by nikdy sami nezačali.
Izrael sa vidí ako strážca svojej židovskej identity. Irán ako nositeľ šiítskeho odkazu islamu. Medzi nimi sa tiahne priekopa viery hlbšia než akékoľvek hranice. A práve táto priekopa je skutočnou príčinou vojny. Nie ropa. Nie ekonomika. Ale dogmy, ktoré niektorí považujú za večné, nemenné a nadradené životu samotnému.
Izraelská ofenzíva niesla názov Rising Lion – Vstávajúci lev. V judaizme je lev symbolom kmeňa Júda, mesiášskej línie a odvahy. Irán by zrejme svoj protivýpad nazval nie menej poeticky – odkazujúc na Alího, prvého imáma, alebo na „odpor proti neveriacim“.
Tu sa skrýva problém: každý konflikt má svätý nádych, každý výbuch je sprevádzaný citátom zo svätého textu. V tejto rétorike už dávno nejde o obranu, o geopolitiku, o diplomaciu. Ide o boj „dobra proti zlu“, aký poznáme z náboženských vojen stredoveku – len teraz vedený stíhačkami F-35.
✈️ Moderné zbrane, staré viery
Ironicky, technologicky ide o jednu z najmodernejších operácií súčasnosti. Izrael nasadil flotilu stíhačiek piatej generácie, systémy elektronického boja, stealth bombardéry a rakety s presným navádzaním. Ale ideologicky – sme späť v storočí križiakov.
Mohol by útok prebehnúť bez náboženskej ideológie? Teoreticky áno. No prakticky nie. Obe strany svoje konanie legitimizujú cez vieru. Politici sa síce opierajú o „bezpečnostné riziká“ alebo „reakciu na agresiu“, ale ich rétorika končí v náboženskom jazyku: „Božia ochrana“, „proroctvá“, „historická misia národa“.
Kto profituje z vojny viery? Nie obyčajní ľudia
V každej vojne trpí ten istý človek – ten, čo nemá možnosť odísť. Židovská matka v Tel Avive, šiítsky obchodník v Teheráne, kresťanská rodina v Bejrúte. Všetci platia daň za náboženské súboje, ktoré im nie sú vlastné. Náboženstvá sú často kolektívnou identitou bez individuálneho súhlasu – narodíš sa do viery, nevyberáš si ju, no zomrieš za ňu, ak ti to prikážu.
Aj preto sa dnes musíme pýtať: sú náboženstvá ešte nástrojom mieru, alebo sa stali nástrojmi štátneho násilia?
Slávny výrok Karla Marxa, že náboženstvo je „ópium ľudstva“, sa dnes môže javiť ako neaktuálny. Ale jeho jadro je presné: namiesto, aby bolo náboženstvo osobným zdrojom nádeje a útechy, stalo sa mechanizmom manipulácie más. Kňazi žehnajú zbrane, radikáli verbujú mladých mužov, politici zvolávajú Boha pred bombovým útokom. A každý nepriateľ je „heretik“, „bezbožník“ alebo „vyvolený na zničenie“.
Aj operácia Rising Lion, hoci technicky presná, je súčasťou tohto cyklu: ľudský mozog 21. storočia slúži ideológiám zo storočia piateho.
Čo ak by náboženstvá mlčali?
Predstavme si alternatívnu históriu. Izrael a Irán ako sekulárne štáty, bez „božského mandátu“, bez proroctiev, bez mesiášskych očakávaní. Len ľudia a ich potreby, bezpečnosť, obchod, vzdelanie. Mnohé konflikty by stratili zmysel. Niet za čo zomierať, niet koho nenávidieť.
Tým netvrdíme, že osobná viera nemá miesto v živote. Naopak, má. Ale keď sa z nej stane štátny nástroj, ideológia a zbraň, mení sa na metlu. Na silu, ktorá pustoší, nie buduje.
Záver: Viera by mala liečiť, nie ničiť
Ak má z tejto vojny vzísť nejaké poučenie, tak toto: ľudia chcú žiť. Náboženstvá chcú vládnuť. Kým sa nezbavíme tejto dynamiky, vždy sa nájde ďalší lev, ktorý vstane – a zaútočí. Nie v mene ľudí. V mene viery, ktorá zabudla na svoje pôvodné poslanie.