Prečo Izrael potrebuje oddeliť židovskú identitu od štátnej moci, aj keď sa to asi nikdy nepodarí. Izrael vznikol v roku 1948 ako židovský štát – útočisko pre ľud, ktorý prežil stáročia prenasledovania, pogromov a holokaust. V tom čase to bola myšlienka, ktorá mala silu aj tragickú nevyhnutnosť. Ale dnes, o 75 rokov neskôr, vyvstáva nepríjemná otázka: môže byť štát zároveň demokratický a zároveň nábožensky (či etnicky) exkluzívny?

Izrael potrebuje oddeliť židovskú identitu

„Židovský štát“ – čo to vlastne znamená?

Izrael je definovaný ako židovský a demokratický štát. To však nie je len symbolika – v praxi to znamená, že:

židovský kalendár určuje sviatky a verejný rytmus,
náboženské rabináty rozhodujú o manželstvách, rozvodoch či pohreboch,
právo na návrat (tzv. Law of Return) sa týka výlučne Židov z celého sveta, aj keď nikdy v Izraeli nežili.

Zároveň tu však žije 20 % obyvateľov, ktorí nie sú Židia – prevažne arabskí Palestínčania s izraelským občianstvom. A tu vzniká napätie: môže byť demokracia plnohodnotná, ak jedna skupina má privilegovaný status?

Náboženstvo ako zákon: problém moderného štátu

V Izraeli neexistuje civilné manželstvo. Chceš sa oženiť alebo rozviesť? Musíš ísť cez náboženský súd. To je problém nielen pre moslimov či kresťanov, ale aj pre sekulárnych Židov. Židovský rabinát kontroluje, kto je „naozaj“ Žid a kto nie. Aj Židia z diaspóry, ktorí vyznávajú reformný alebo konzervatívny judaizmus, sú často izraelským rabinátom odmietaní.

Náboženstvo je tu zbraňou identity. Nie je to osobná viera, ale štátna norma. A ak niekto nezapadá, ocitne sa na okraji.

Náboženstvo a nacionalizmus: výbušná kombinácia

Keď sa židovská identita stane oficiálnym základom štátu, prirodzene to vylučuje iné identity – najmä palestínsku. Namiesto občianskej rovnoprávnosti dostávame logiku „my a oni“. A práve to vedie k nekonečnému konfliktu.

Mnoho izraelských Arabov nechce zničiť štát. Nechcú ani kalifát. Chcú byť rovnocenní občania. Ale to sa nedá, ak štát vopred hovorí: „Nie ste súčasťou nášho základného príbehu.“

Zákon o židovskom národnom štáte (2018): posledný klinček

V roku 2018 izraelský parlament schválil tzv. zákon o národnom štáte židovského ľudu. Ten hovorí, že právo na sebaurčenie v Izraeli majú výlučne Židia. Arabčina stratila štatút druhého úradného jazyka. Palestínčania, ktorí majú občianstvo, pochopili tento zákon ako oficiálne potvrdenie druhej kategórie.

Tento zákon bol bodom zlomu – nielen pre Arabov, ale aj pre sekulárnych Židov, ktorí túžia po pluralitnom, liberálnom štáte. Mnohí otvorene hovoria: ak je Izrael len pre Židov, čo potom s demokraciou?

Niektorí aktivisti a intelektuáli – židovskí aj palestínski – navrhujú “štát všetkých svojich občanov”. Taký, kde by náboženstvo nehralo žiadnu legislatívnu rolu. Žiadne rabináty, žiadna etnická nadradenosť. Len spoločná občianska rovnosť.

Ale tu narážame na realitu: väčšina izraelskej spoločnosti – najmä mimo Tel Avivu – stále vníma židovskosť ako základ prežitia. Po storočiach vyhladzovania sa židovská identita stala obranným múrom. Odlúčiť ju od štátu? Pre mnohých to znie ako pozvánka k ďalšiemu pogromu.

Prečo sa to (zrejme) nikdy nepodarí

Bezpečnostná paranoja: Izrael je obkolesený nepriateľmi, čo posilňuje mentalitu „my proti svetu“.
Náboženské strany majú veľkú moc a často sú jazýčkom na váhach v koalíciách.
Diaspóra (najmä ortodoxná) by zrušenie židovskej identity štátu vnímala ako zradu.
Politici zneužívajú náboženstvo na voličskú mobilizáciu – rovnako ako v iných krajinách.

Ale možno raz…

Izrael má aj svoju liberálnu tvár. Mladí sekulárni Židia, arabsko-židovské iniciatívy, spoločné školy, zmiešané manželstvá mimo systému. Títo ľudia už žijú predstavu občianskeho štátu, aj keď ich štát zatiaľ nie je pripravený.

Možno sa židovská identita dá zachovať nie ako štátny rámec, ale ako kultúrna a duchovná tradícia. Ako niečo osobné, nie zákonné. Ale zatiaľ to vyzerá, že Izrael si bude vyberať medzi dvoma pólmi: buď židovský štát, alebo plnohodnotná demokracia – ale len ťažko oboje naraz.