Keď sa biznis so zbraňami vydáva za diplomaciu a morálne otázky sa ignorujú pod zámienkou národného záujmu, zostáva už len satira. Slovenskí lídri sú schopní rokovať s každým, komu sa dá niečo predať – či už ide o spojenca, diktátora alebo obchodníka so smrťou. A keď sa niekto opýta „komu vlastne slúžime?“, odpoveď znie: predáme každému, kto zaplatí. Veď zbraň je predsa len produkt. Toto je ďalšia kapitola zo série diplomacie „na štyri svetové strany“ – tentoraz so spúšťačom a tichou výnimkou pre morálku.

Satira na slovenskú diplomaciu 4 svetových strán

Na východ s pohľadom, na západ s faktúrou

Slovenská zbrojárska diplomacia sa stala globálnou atrakciou. Zatiaľ čo jedna ruka v Moskve podpisuje vyhlásenia o mieri a bratskej spolupráci, druhá pod stolom podáva kufrík munície tomu, kto si nestihol objednať cez NATO. Aj keď ide o zákazníka, ktorý ešte pred pár rokmi patril na sankčný zoznam alebo posielal selfie z ISIL-konvoja.

Ale veď čo – obchod je obchod. A keď už aj premiér vyhlási, že „zbraň je biznisový produkt“, môže si slovenská diplomacia pokojne otvoriť aj e-shop. Možno: zbranezasrdce.sk. S vernostným programom, kde za každých desať mín dostanete granát zadarmo.

Morálka? Iba ak ako exportná doložka

Zatiaľ čo európske štáty pri vývoze zbraní zvažujú aj ľudské práva, Slovensko skôr zvažuje, či sa zbraň zmestí do kontajnera s logom „Made in Slovakia“. Morálne dilemy sa riešia ako pripomienkové konanie – síce sa vypočujú, ale nik ich neberie vážne.

Hlavne nech sa predá. A komu? No komukoľvek. Raz je to krajina s režimom, čo zatvára novinárov, inokedy zas opozícia v občianskej vojne. Slovenské zbrane si nerozlišujú, kto drží spúšť – hlavné je, že platba prešla.

Na juh s úškrnom, na sever s úplatkom

Keď už hovoríme o národnom záujme, ten sa u nás definuje veľmi pružne. Raz to znamená podporu mieru, inokedy len dobrý tender pre „našich“. Veď načo sa trápiť, či zbrane neskončia v rukách polovojenskej milície. Dôležité je, že „ľudia budú mať prácu“. A ak budú mať aj RPG, to už je vedľajšie.

A keď náhodou nejaký novinár položí nepríjemnú otázku? Minister sa zatvári ako pri rozlúčke s čistým trestným registrom a povie: „No ale keď nepredáme my, predá niekto iný.“ Typický postoj: slovenské zbrane možno zabíjajú, ale aspoň nie v strate.

Západná aliancia na papieri, obchodná s Východom v praxi

Zatiaľ čo sa na samitoch tvárime ako lojalisti NATO, doma si veselo telefonujeme s kamarátmi z krajín, ktoré by iní nazvali rizikovými. Ale u nás? To je len “partnerstvo mimo zorného poľa Bruselu”. A ak nám náhodou EÚ pohrozí pozastavením eurofondov, rýchlo sa niečo zruší, stiahne alebo „vyhodnotí ako neaktuálne“.

Morálna rovnováha? Tá sa u nás nepočítala od čias, čo sa prvý granát predal za hotovosť.

A čo ďalej?

Slovenská zbrojárska škola by mohla konkurovať aj ruskej realite – len s tým rozdielom, že my tvrdíme, že to robíme pre „stabilitu regiónu“. Aj keď región je len excelovská bunka v exportnej tabuľke. A stabilita? Tá sa rovná stabilnému príjmu.

Preto ak sa niekedy pýtate, komu vlastne slovenská diplomacia slúži, vedzte, že odpoveď je jednoduchá:

„Komukoľvek, kto má peniaze. A ak nie peniaze, tak aspoň správne kontakty.“