„Dobrý deň prajem všetkým, aj tým, čo nás nevolili. Chcem z tohto miesta povedať, že… situácia… je taká, aká je. A aj keď sa niektorí smejú, že sme prehrali hlasovanie o ústave a Žilinkovu rentu nám zhodili ako vrece z traktora, ja hovorím: čo je to za opozíciu, čo nenechá vládnuť vládu?

Fiktívny výstup ministra práce

My sme tu pre ľudí! My robíme pre dôchodcov, pre rodiny, pre deti, aj pre deti dôchodcov. A keď niekto spochybňuje, že si generálny prokurátor zaslúži rentu, tak ja sa pýtam: A to akože človek, čo chránil zákon svojím mlčaním, nemá nárok na dôstojný doživotný pokoj?

(Pauza. Pozerá do papiera, otočí ho hore nohami.)

Samozrejme, aj v prípade hlasovania o ústave… ja osobne som hlasoval ako som mal. Teda… ako mi povedali. A keby mi povedali inak, hlasoval by som inak. Veď demokracia je o dôvere. A dôvera je o koordinácii. A koordinácia je… o tých, čo ju koordinujú.

(Pauza. Niekto sa v sále zasmeje. Richter sa urazí.)

No a pokiaľ ide o tie migy a vlastizrady… Ja nie som odborník na lietadlá, ale poviem vám jedno – kto predá mig, nech aspoň kúpi ponožky. Lebo vojna je drahá vec. A ponožky sú základ.

Záverom chcem povedať, že ako hovoril môj bývalý stranícky kolega Ľubo z bufetu: ‘Keď ti padne zákon, ešte ti môže prejsť novela.’ A tak my to znova predložíme. Rentu, ústavu, aj zdravý rozum. A raz sa to schváli.

A ja vám ešte poviem – keď som bol mladý, chcel som byť lesník. A pozrite sa, skončil som ako minister! Tak nehovorte, že sa nedá.

„Dámy a páni, občania, voliči, aj tí, čo ešte váhajú, z tohto miesta chcem povedať, že naša vláda robí poriadok. A keď aj niečo prehráme, tak to prehráme dôstojne! Nie ako ten Naď, čo predal migy a teraz chodí po médiách ako najväčší letecký expert od čias Amelie Earhartovej. A ešte k tomu si myslí, že to nie je vlastizrada. A čo iné to je, keď odletí armádne lietadlo a my za to nedostaneme ani nové ponožky?

(Pauza. Pozerá do papiera. Číta ďalej, zjavne bez porozumenia.)

Naša vláda chcela zabezpečiť generálnemu prokurátorovi dôstojnú rentu. Nie preto, že by bol náš, ale preto, že… no veď viete. A že to neprešlo? Demokracia. Ale niekedy je tej demokracie už aj veľa. Hlasujú si tam, ako chcú. Vlastný názor? V koalícii? No kde sme?

A ešte k tým migom – ja som síce nikdy nemigoval, ale poznám jedného chlapa, čo robil v garáži radar. A ten povedal, že takéto lietadlo sa len tak nepredá. Na to treba povolenie. A paragraf. A možno aj dva. A keď nie je paragraf, tak treba aspoň pocit. A ja mám pocit, že to bola vlastizrada.

(Aplikuje si očividne zle nasadené okuliare, pokračuje.)

Ja ako minister, ktorý má dlhoročnú skúsenosť s robotníkmi, dôchodcami a sociálnymi balíkmi, viem, že keď niekomu niečo dať, treba sa najprv opýtať: čo za to? A čo sme dostali za tie migy? Pár pochvál z Bruselu? No ďakujeme pekne! To si doma na stenu nezavesíte!

A k tej ústave – neprešlo to, lebo niektorí poslanci sa zrazu tvárili, že majú svedomie. Ale ako povedal jeden náš bývalý stranícky expert na mapy a iné zahraničné veci – keď zlyhá plán A, daj to do skratky.

Záverom vám chcem len povedať: demokracia je fajn, ale nie keď sa ňou oháňajú tí nesprávni. My tu máme poriadok. Migy, paragrafy, renta, všetko bude – len musíme doladiť detaily. Ako hovoril môj známy z družstva:

‘Na každého sa raz nájde vlastizrada. Len treba dosť tlače a správneho predsedu výboru.’

Ďakujem vám, idem si ľahnúť.
Čistý deň dnes nebude, ale čistý večer ešte môže byť.“ VUML J. Richter.