Ach, tie naše veľké geopolitické dilemy. Na jednej strane Čína – veľký brat, ktorý nám sľubuje miliardy, strategické partnerstvá a možno aj nejakú tú batériu do elektromobilu zadarmo. Na druhej strane Taiwan – ten milý chlapec z Ázie, ktorý nám posiela čipy, granty na výskum a robí, že sme pre neho dôležití. A my? My sme ako puberťák, ktorý chce byť drsňák v partii skinov, ale stále nosí maminu šatku okolo krku.
Ficovo Slovensko nevie, čo chce, Taiwan
Január 2026: Historické zasadnutie… a paralelný svet
12. januára 2026 v Bratislave. Premiér Fico otvára **historicky prvé** zasadnutie slovensko-čínskeho Medzivládneho výboru pre strategické partnerstvo. Pekne sa usmieva, podáva ruku čínskej námestníčke ministra zahraničia, Blanár a Eštok prikyvujú ako bobblehead figúrky. Obrat 10 miliárd eur ročne? To znie ako sen každého politika, ktorý chce ukázať, že vie dohodnúť lepšie ako predchádzajúci hlupáci.
„Slovensko pevne dodržiava politiku jednej Číny. Taiwan je súčasť Číny. Žiadne zasahovanie do vnútorných záležitostí.“ Mantra odrecitovaná, bodka. Peking spokojný, Fico hrdý.
A o tri ulice ďalej? **Taipejská reprezentačná kancelária** si pokojne funguje v Bratislave ako de facto veľvyslanectvo. Taiwančania posielajú peniaze na spoločné vedecko-technické projekty (bilaterálne výzvy 2025–2026 – umelá inteligencia, mikroelektronika, ekológia lesa, check). Naši úradníci s nimi rokujú o polovodičoch, inováciách, kultúre. Ako keby nič. Ako keby to nebolo to isté Taiwan, ktoré Peking označuje za odpadlícku provinciu a hrozí mu raketami.
Tvrdo a bez obalu: schizofrénia level expert
Takže zhrňme si to bez ružových okuliarov:
– **Oficiálne (Pekingovi do očí):** „Taiwan je neoddeliteľnou súčasťou Číny. Jedna Čína navždy. Žiadne flirtovanie so separatizmom.“
– **Neoficiálne (v zákulisí):** „Ahoj Taiwan, pošli nám granty na výskum, polovodiče, nejaké tie investície by sa zišli. Len to nikomu nehovor nahlas, veď vieme, ako to je.“
To nie je pragmatizmus. To je **schizofrénia** v medzinárodných vzťahoch. Ako keby sme si jednou rukou podávali ruku Si Ťin-pchingovi a druhou tajne písali love listy taiwanskému predstaviteľovi v Bratislave.
Keby to robil teenager na Instagrame, volali by sme to pokrytectvom. Keď to robí vláda, voláme to „vyváženou zahraničnou politikou“. Jasné.
Čína to vie. A zatiaľ sa smeje
Peking presne vidí, že máme v centre Bratislavy taiwanskú kanceláriu. Vidí, že s nimi robíme výskum. Vidí, že naši ľudia tam chodia na kávu. Ale zatiaľ nás netrestá – lebo im stačí, že ústami premiéra opakujeme ich propagandu a kývame na „strategické partnerstvo“. Pokiaľ im to stačí na to, aby nás držali na háčku s investíciami, tak prečo nie?
Ficovo Slovensko vie presne, čo chce:
– Čínske peniaze a lacné batérie
– Taiwanské čipy a high-tech granty
– A aby sa nikto nehneval
Problém? V reálnom svete sa to nedá mať naraz donekonečna. Skôr či neskôr príde moment, keď si bude treba vybrať – buď sa postavíme na jednu stranu (a zaplatíme za to), alebo budeme naďalej tancovať na dvoch svadbách a dúfať, že nám to nikto nevytkne.
Zatiaľ vyzeráme ako ten chlapík na diskotéke, ktorý tancuje s dvoma dievčatami naraz – jednou rukou drží jednu, druhou druhú – a myslí si, že to nikto nevidí. Všetci to vidia. A všetci sa smejú.
Tak ešte raz, pomaly:
Čína = oficiálny postoj + peniaze
Taiwan = neoficiálny biznis + technológie
A Slovensko? Momentálne len malý oportunistický puberťák, ktorý si myslí, že môže mať všetko. A kým sa to dá, tak prečo nie?
Len otázka na koniec: ako dlho vám to ešte bude fungovať, pán premiér? Lebo Čína nie je známa pre trpezlivosť, keď jej niekto dlhodobo pozerá na oči a zároveň flirtuje s jej „odpadlíckou provinciou“.
Ale čo ja viem. Možno máte plán B. Alebo aspoň peknú fotku zo strategického výboru na webe. To sa počíta.
