V ére, keď bezpečnostná situácia v Európe neustále vyžaduje pozornosť a pripravenosť, sa objavuje názor, ktorý by z právnického aj vojenského hľadiska mohol patriť do učebnice irónie. Minister obrany tvrdí, že sa brániť netreba, pretože „Rus raz odíde“. Tento prístup si zaslúži nielen kritický pohľad, ale aj sarkastické zamyslenie nad právnymi, strategickými a praktickými dôsledkami.

Rus odíde, brániť netreba
Ústava, zákony a realita: obrana nie je otázkou priania

Podľa ústavného rámca každého štátu je vláda povinná zabezpečiť obranu a ochranu svojich občanov. Ignorovanie tejto povinnosti nie je len politickým prešľapom, ale potenciálne aj porušením zákona.

Ministerova filozofia „čakať, kým Rus odíde“ by v právnej terminológii mohla byť označená ako „pasívne zlyhanie vo výkone štátnej funkcie“ – alebo, pre laika, ako „vezmem si ležadlo, zatvorím oči a dúfam, že problém zmizne“.

Strategická absurdita: vojenská pripravenosť je zbytočná?

Podľa logiky ministra obrany nie je potrebné investovať do armády, ani posilňovať obranné kapacity. Zjavne verí v „magickú moc času a geopolitických želaní“.

Sarkasticky povedané: prečo by sme cvičili vojakov, modernizovali vybavenie alebo plánovali obranu, keď sa súper určite „raz rozhodne odísť“? Vojenskí analytici by možno poukazovali na riziko, že nepriateľ nemusí byť na dovolenke a môže zostať dlhšie, než si minister myslí.

Medzinárodné zmluvy a záväzky – kto ich bude rešpektovať?

Slovenská republika je súčasťou NATO, ktoré predpokladá kolektívnu obranu členských štátov. Výrok typu „netreba sa brániť“ sa ocitá v priamom kontraste so záväzkami vyplývajúcimi z článku 5 Severoatlantickej zmluvy.

Ironicky povedané: dúfajme, že aj spojenci budú ochotní brániť krajinu, ktorej minister obrany verí, že agresor „raz odíde sám od seba“.

Ekonomické a politické dôsledky „čakania na Rusov odchod“

Neprítomnosť vojenských investícií môže mať reálne dopady na hospodárstvo, geopolitickú stabilitu a dôveru spojencov. Z právneho hľadiska by to mohlo viesť k otázkam zodpovednosti – od politickej kritiky až po prípadné právne žaloby za ohrozenie štátnej bezpečnosti.

Sarkasticky: možno by minister navrhol založiť „fond na očakávanie odchodu Rusov“, ktorý by sa skladal z nádeje, želaní a čakania.

Alternatívne scenáre: čo ak Rus „nezmizne“?

Ak sa hypoteticky Rus rozhodol zostať, stratégia „čakáme a dúfame“ by sa zmenila na krízový scenár s minimálnou pripravenosťou. Vojenskí odborníci by mohli zúfať nad absenciou obranných plánov, zatiaľ čo diplomati by sa snažili vysvetliť spojeneckým štátom, že „to nie je naše rozhodnutie“.

Ironicky povedané: ministerstvo obrany by sa mohlo stať „oddelením pre teoretické scenáre“, kde realita je nepohodlný hosť.

Legislatíva, NATO a zdravý rozum hovoria inak

Výrok, že obrana nie je potrebná, lebo „Rus raz odíde“, je síce sarkasticky zaujímavý, ale v realite neudržateľný. Ústava, zákony, medzinárodné záväzky a logika kolektívnej bezpečnosti hovoria jasne: obrana sa plánuje, cvičí a investuje.

Sarkasticky aj vážne: čakať pasívne na „dobrovoľný odchod agresora“ je kombinácia optimizmu, irónie a, žiaľ, rizika pre štátnu bezpečnosť.

Minister obrany tak paradoxne poskytuje perfektný učebnicový príklad toho, ako **neplánovať obranu**, pokiaľ je vám vážne jedno, čo hovorí zákon, NATO a zdravý rozum.