Ako to len naša demokracia funguje – keď sa politici hrajú na rozhodcov, ale rozhodujú voliči. Slovenská politická scéna je plná dramatických momentov, ktoré by sa dali prirovnať k napínavému seriálu. Každý deň počúvame o vnútorných roztržkách, vyhadzovaní z funkcií a vzájomných obviňovaniach, ktoré však málokedy ovplyvnia to podstatné – skutočných ľudí, ktorí volia a rozhodujú.

Ako to len naša demokracia funguje

Najnovší prípad z Hlasu, kde Šutaj nešetril kritikou na adresu Ferenčáka za zvládnutie hlasovania o ústave a riešenie krízy s Migaľom, a kde z vedenia vypadla aj bývalá ministerka Dolinková, je len ďalším dôkazom, že slovenská politika sa čoraz viac podobá na politické divadlo, v ktorom sa rieši viac vnútorná moc než záujem voličov.

V centre tohto konfliktu však stoja konkrétni ľudia. Šutaj, ktorý sa nebál dať najavo svoju nespokojnosť s kolegom Ferenčákom, stavia otázku, či sú politiky vedenia Hlasu naozaj pripravené riadiť dôležité štátne otázky, akými sú ústavné zmeny alebo kríza s významným politikom ako Migaľ. Odpoveď na túto otázku by však nemala zostať len vo vnútri strany. Mala by znieť najmä na strane voličov, ktorí sú skutočným rozhodujúcim elementom každej demokratickej spoločnosti.

Pretože demokracia nie je len o tom, čo sa deje v zákulisí politických strán, ale predovšetkým o tom, čo si myslia a želajú ľudia. Voliči sú tí, ktorí dávajú politikom mandát na rozhodovanie, ale tiež ich môžu kedykoľvek odvolať — a to nielen vo voľbách, ale aj tým, že sa nebudú zúčastňovať, budú protestovať alebo hľadať nové politické subjekty. V tejto súvislosti je preto zaujímavé sledovať, ako vnútorné boje v strane Hlas odrážajú širšie problémy s dôverou medzi občanmi a politikmi.

Skutočnosť, že z vedenia Hlasu vypadáva nielen Ferenčák, ale aj Dolinková, ktorá bola v minulosti ministerkou, naznačuje, že situácia je vážna. Nejde len o osobné nezhody, ale o narastajúcu frustráciu z neúspešných stratégií a nevyrovnaných vzťahov, ktoré môžu oslabiť schopnosť strany efektívne reprezentovať záujmy voličov. Naopak, ak politické strany strácajú vnútornú stabilitu a energiu, hrozí, že budú ešte viac odcudzené ľuďom, ktorí ich volia.

Paradoxne, práve tieto vnútorné konflikty môžu byť nečakaným impulzom pre demokraciu. Ukazujú, že politika nie je len rigidným systémom s jasne danými pravidlami, ale živým a neustále sa meniace prostredím, kde sa rozhoduje nielen o veľkých témach, ale aj o ľudských vzťahoch a schopnosti spolupracovať. Otázkou však zostáva, či budú tieto zmeny viesť k lepšej reprezentácii voličov, alebo iba k ďalším prestrelkám o moc bez skutočného posunu.

Zároveň si treba uvedomiť, že voliči nie sú len pasívnymi divákmi. Naopak, sú najväčšími arbitrami, ktorí na konci dňa rozhodujú o tom, kto zostane vo vedení a kto odíde. To, že sa vo vnútorných štruktúrach strany objavujú spory a vyhadzovanie, môže byť varovaním, že politická scéna sa potrebuje viac otvoriť dialógu s verejnosťou a priblížiť sa jej očakávaniam.

Slovenská demokracia teda funguje – aj keď nie vždy hladko a bez trhlín. Funguje vďaka tomu, že voliči majú posledné slovo, a aj keď sa politici často hrajú na mocných rozhodcov, sú to práve obyčajní ľudia, ktorí ich posudzujú a volia podľa svojho presvedčenia. A možno práve preto by si každý politik mal pripomínať, že nie Šutaj, Eštok alebo Ferenčák riadia demokraciu, ale že ona spočíva v rukách tých, ktorí majú volebné právo.