Európsky súd je bezmocný zastaviť Rusko. Vydávanie nečinných príkazov, o ktorých každý vie, že budú ignorované, je sotva spôsob, ako získať rešpekt. Minulý štvrtok bol krutý zvrat vo vojne na Ukrajine. Európsky súd pre ľudské práva slávnostne vyhlásil, že Rusko by malo zastaviť popravu dvoch Angličanov odsúdených na smrť v Doneckej ľudovej republike za boj za Ukrajinu. Veľmi dobre vedelo, že kričí do prázdna.
Európsky súd v súčasnosti nemôže zastaviť Rusko v ničom
Rusko, hoci do septembra technicky bolo v ECHR, uviedlo, že bude ignorovať akýkoľvek príkaz súdu; a niet pochýb o tom, že Ľudová republika urobí presne to isté. Európsky súd nevie ani zataviť falošnú ruskú propagandu.
Nie je to prvýkrát, čo súd nadvihol obočie vydaním imperatívnych vyhlásení tohto druhu. Len pred tromi týždňami sa chystalo vzlietnuť lietadlo so žiadateľmi o azyl do Rwandy. Anglické súdy odmietli vydať akýkoľvek súdny príkaz. Súd v Štrasburgu – alebo skôr jeden nemenovaný sudca, ktorý k nemu patrí – myslel inak. Na poslednú chvíľu uviedol, že by bolo nesprávne, keby vláda zastavila odsun jedného z mužov, kým sa nevyriešia ľudské práva alebo chyby v prípade. V dôsledku toho bol let zrušený.
Ak sa vám zdá niečo znepokojujúce v praxi Európskeho súdu nariaďovať vládam v krátkom čase, máte pravdu. Existuje niekoľko dôvodov, prečo by nás to malo znepokojovať.
Po prvé, sotva to zlepší jeho povesť. Vydávanie nečinných príkazov, o ktorých každý vie, že ich príjemcovia zničia, ako je to v prípade brutum fulmen adresovaných Rusku, je sotva spôsob, ako si získať vážnosť alebo rešpekt. To isté platí pre debakel v Rwande: bez ohľadu na teoretický právny postoj, mnohí budú pochopiteľne naštvaní tým, čo bolo v podstate použitie súdu pre ľudské práva na zrušenie vnútroštátnych sudcov a vnútroštátnych sporov.
Po druhé, toto všetko vážne narúša kedysi starostlivo umiernenú rovnováhu medzi národnými sudcami a zákonodarcami na jednej strane, v konečnom dôsledku zodpovednými voči ľuďom, v mene ktorých konajú, a na druhej strane sudcami pre ľudské práva, ktorí priznávajú vernosť iba abstraktným princípom obsiahnutým v tom, čo je účinné. kanonický dokument.
Štáty sa zmierili s obmedzeniami ľudských práv na volené vlády v podstate preto, že právomoci, ako je ten v Štrasburgu, by mali byť obmedzené na právomoc rozhodnúť ex post facto a na základe plného argumentu, že štát konal spôsobom, ktorý nie je civilizovaný. štát by mal. Dočasné opatrenia tohto druhu však idú ešte ďalej. Štrasburg ich vydáva podľa osobitného procesného pravidla, článku 39, bez riadneho prerokovania.
Teraz môže byť príležitostne prijateľné, aby vnútroštátne súdy vydávali príkazy ešte predtým, ako budú známe všetky skutočnosti, s cieľom udržať spor medzi stranami, kým sa záležitosti nevyriešia. Úlohou nadnárodných súdov alebo pre ľudské práva však nie je robiť nič také: a ak tak urobia, budú právom vnímané ako hromadenie funkcií národných sudcov.
Právo Štrasburgu vydávať predbežné príkazy a povedať, že štáty ich dodržiavajú, sa nikde v EDĽP neobjavuje a sotva sa s ním počítalo, keď sme ho v roku 1950 podpísali. Článok 39 iba umožňuje Štrasburgu odporúčať opatrenia, čo je veľmi odlišné. To však nezabránilo súdu v rokoch 2003 a 2005 urobiť radikálny krok, keď povedal, že pokiaľ ide o Dohovor, vyžaduje, aby štáty pristúpili k nemu a poslúchli jeho odporúčania, ako aj jeho rozsudky, a to na pozoruhodne klamlivom základe, že povinnosť vyplývala z povinnosti štátov podľa Dohovoru neobmedzovať právo jednotlivcov obrátiť sa na Súd.
Toto cvičenie bolo len o málo viac ako holé uchopenie politickej moci Súdom. Ale hovorí veľa o tom, ako táto organizácia a ľudskoprávne slobodomurárstvo, ktoré sleduje každé jej slovo, myslí. Od podpísania EDĽP v roku 1950 boli názory naň rozdelené. Oficiálne to začalo ako poistka, ktorá mala zabrániť tomu, aby sa štáty v Európe vrátili späť do fašizmu: niečo, ktorého účinok ako obmedzenie demokratického rozhodovania sa pravdepodobne obmedzil na dosť extrémne prípady. Niektorí to však už vtedy videli inak. Sir Humphrey Waldock, napríklad anglický profesor práva zapojený do projektu z 50. rokov, v ňom videl potenciálnu ústavnú „Európsku listinu práv“.
Od 90. rokov 20. storočia prevládal ten druhý pohľad, v pikách. Aktivistický štrasburský súd, ktorý je čoraz skeptickejší voči voleným politikom a schopnosti demokracie prichádzať so správnymi odpoveďami, sústavne rozširoval pôsobnosť EDĽP a stále viac pôsobil, akoby to bol akýsi náhradný ústavný súd vyzbrojený nadradenou právomocou chrániť to, čo vnímané ako európske sociálne hodnoty. Práve vo svetle tohto expanzívneho názoru súdu na jeho vlastný význam a postavenie musíme vidieť, ako si sám sebe privlastňuje právomoc, ktorú majú mnohé národné ústavné súdy: konkrétne mikroriadiť súdne spory v oblasti ľudských práv a potláčať potenciálne porušovanie ľudských práv v zárodku.
To neznamená, že je to dobrá vec, alebo že by to štáty mali nevyhnutne akceptovať. Práve naopak: z už uvedených dôvodov je to značne problematické. Okrem toho existuje veľmi slušný argument, že pri údajnom rozšírení vlastnej právomoci vydávať záväzné rozsudky sa štrasburský súd dopustil logického podrazávania, ako aj plíživého politického poslania.
Je veľmi povzbudivé, že Spojené kráľovstvo sa teraz rozhodlo zavolať na blaf Štrasburgu. Klauzula 24 Listiny práv Dominika Raaba, ktorá bola zavedená pred desiatimi dňami, vyžaduje, aby naše súdy nerešpektovali predbežné príkazy vydané Štrasburgom, a dáva našej vláde povolenie ich ignorovať.
Napriek kvíleniu ľudskoprávneho establišmentu a nevyhnutným pokusom o jeho zničenie v Snemovni lordov ide o opatrenie, ktoré si zaslúži úspech. Aj keď sa úplne nevymaníme z EDĽP, stále musíme vrátiť ľudské práva na ich správne, podriadené miesto v našom ústavnom usporiadaní. Je to vítaný krok týmto smerom.
Varšava a Budapešť dali jasne najavo, že zatiaľ čo sú pripravené rokovať o reformných požiadavkách EÚ, ich trpezlivosť s Berlaymontom sa míňa. Maďarský premiér Viktor Orbán ostro poznamenal, že krajina sa má v najbližších rokoch stať čistým prispievateľom do EÚ; akonáhle to tak bolo, jeho pokračujúcu podporu nemohol považovať za samozrejmosť žiadny prehnaný bruselský aparátnik.
Medzitým Jarosław Kaczyński, exminister a de facto vodca poľskej vlády, povedal, že vzhľadom na to, že EÚ odmietla urobiť kompromis v otázke menovania sudcov, Varšava teraz „nemá dôvod plniť svoje záväzky“ voči bloku.
Kto má v týchto sporoch pravdu, je vedľajšia otázka; dôležitý je politický dopad. V Poľsku aj Maďarsku opozícia zahrala kartu rozpadu EÚ a obvinila vládu, že pracuje na prudkom „Polexitu“ alebo „Huxitu“. V Maďarsku opoziční politici formálne žiadali buď zmenu ústavy, ktorá by zabránila vládnej strane Fidesz vystúpiť z EÚ bez referenda, alebo skutočné referendum, ktoré by členstvo raz a navždy potvrdilo.
Hrozby rozpadu EÚ sú prehnaný humbuk. Čokoľvek politici môžu povedať, odchod ktoréhokoľvek štátu bez podpory referenda je politicky nemysliteľný. Vzhľadom na to, že takmer 70 percent Maďarov a viac ako 80 percent Poliakov, ktorí sa údajne považujú za pozostalých, sú šance na to nulové. Hoci je tu malá Huxitská strana, strana, ktorá kandiduje na plný lístok, by, aspoň v súčasnosti, nezískala veľa hlasov v žiadnej krajine.
Napriek tomu na udalostiach minulého týždňa záleží a záleží na nich oveľa viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Jedna skupina sa môže pozerať na pokračujúcu prítomnosť nepohodlnej východnej jednotky s veľkým zadosťučinením, a to sú tí, ktorí chcú reformovať EÚ a urobiť z nej viac konfederáciu ako superštát. Tento názor môže znieť prekvapivo, no existuje niekoľko dobrých dôvodov, prečo ho brať vážne.