Iracký parlament znovu obsadili ľudia a nie politici, politický mor a jeho súčasné problémy. Potom, čo zahodil svoju pluralitu v zákonodarnom zbore, Muqtada al-Sadr sa namiesto toho zmocní budovy. v normálnych časoch môže byť parlament pustým miestom: mnohí poslanci sa neobťažujú prísť do práce. Dnes je plný – aj keď zďaleka nedosahuje kvóra. 30. júla 2022 stúpenci Muktada al-Sadra, duchovného a politika, vtrhli do parlamentu.
Iracký parlament znovu obsadili, politický mor a jeho súčasné problémy
Uspokojili sa s tým, čo sľubujú, že bude sedieť-in s otvoreným koncom. Dobrovoľníci nosili jedlo a čaj; uličkami sa potulujú predajcovia šťavy. Raz majú poslanci legitímny dôvod zostať doma.
Irak je bez riadnej vlády takmer desať mesiacov, čo je najdlhšie obdobie paralýzy od roku 2005; Mustafa al-Kadhimi sa potáca ako dočasný premiér. Takéto slepé uličky nie sú žiadnou novinkou. Udalosti minulého týždňa však krajinu posunuli zlovestným smerom. Sadr vyzval ďalších Iračanov, aby sa pripojili k sit-in, zatiaľ čo jeho oponenti začali v blízkosti protiprotesty.
Hrozí, že politická kríza v šiestom najväčšom svetovom producentovi ropy prerastie do násilného konfliktu.
Sadristi vzišli z októbrových volieb s najväčším blokom a získali 74 z 329 kresiel. Nasledujúcich pár mesiacov sa snažili zostaviť vládu, ktorá by vylúčila ich šiitských moslimských rivalov, medzi nimi hlavného Núrího al-Málikího, ktorý bol premiérom v rokoch 2006 až 2014 a sníva o návrate. Sadr sa namiesto toho snažil o koalíciu s hlavnou kurdskou stranou a sunnitským moslimským zoskupením na čele s predsedom parlamentu. Pán Sadr však nezískal dostatočnú podporu.
V júni povedal svojim poslancom , aby odstúpili. Tento krok na prvý pohľad nedával zmysel, pretože zahodil jeho moc. Jeden bývalý úradník to opísal ako „šialenstvo“. Uvrhlo ho to však do role outsidera s implicitnou hrozbou násilia: počkal, kým jeho rivali zostavia vládu, a ak sa mu nebude páčiť výsledok, uvoľní svojich priaznivcov.
Po útoku bol pán Málikí odfotografovaný, ako sa oháňa puškou, keď kráčal ulicami Bagdadu, lemovaný ozbrojenými mužmi. Reči o súbojových protestoch vyvolávajú prízrak vnútrokomunálneho krviprelievania. V minulých rokoch by Qassem Suleimani, mocný iránsky generál, letel do Bagdadu, aby sa pokúsil udržať svojich spojencov na uzde. Odkedy ho Amerika v roku 2020 zavraždila, Irán má menšiu kontrolu. Napriek tomu, ak by sa pán Sadr a jeho súperi dostali do rany, Iránci sa určite postavia proti nemu. Sadristom chýba vážna zahraničná podpora.
K rozruchu prispela séria uniknutých nahrávok, o ktorých sa hovorí, že ide o rozhovor s pánom Málikím, ktorého frakcia vyhrala vo voľbách tretí najväčší blok. Nazval pána Sadra zradcom a tvrdil, že existuje britské sprisahanie s cieľom dosadiť ho k moci. Pán Maliki trvá na tom, že nahrávky sú sfalšované; mnohé táraniny, ktoré obsahujú, sú absurdné. Británia je zamotaná v hľadaní vlastného nového premiéra, nehovoriac o tom, že by ho dokázala vnútiť Iraku.
Pána Málikího bolo tiež počuť, ako ničí Hashd al-Shaabi (Populárne mobilizačné sily), konšteláciu šiítskych milícií podporovaných jeho spojencami, ktorých nazval zbabelcami. Tým zrejme skončili jeho už aj tak mizivé šance stať sa premiérom. 25. júla Sadrovi súperi nominovali Muhammada al-Sudaniho, exministra tovariša, do funkcie premiéra. Jeho pozícia je slabá, keďže jeh listina získala v októbri iba jedno kreslo, takže by bol iba figúrkou mocných šiitských strán za ním.
Niektorí z podporovateľov pána Sadra sa snažia obliehať parlament ako zásadový postoj. Na začiatok, hovoria, že duchovný chce znížiť vplyv Iránu v Iraku. Aj keď nie je celkom nepriateľský voči Iránu, pán Sadr sa stavia ako nacionalista, ktorý nie je viazaný cudzími mocnosťami: na opis svojej preferovanej vlády používa slogan „ani na východ, ani na západ“.
Jeho šiitskí rivali sú na druhej strane nepopierateľne v područí Iránu.
Sadrovi obhajcovia tiež hovoria o prepracovaní rozbitého politického systému zmenou ústavy a volebného zákona, možno aj o presune Iraku z parlamentného režimu na prezidentský. „Jediný spôsob, ako dať [jeho stiahnutiu] zmysel, je zvrhnúť politický systém,“ hovorí jeden vysoký úradník. Takéto reči môžu rezonovať medzi Iračanmi frustrovanými korupciou a bezútešnými službami. Ale spálenie systému na jeho záchranu len zriedka prináša žiarivé výsledky.
Napriek všetkým ich protestom si však tábor pána Sadra len ťažko môže nárokovať morálne vysoké postavenie. Iracká politická kríza nevyplýva z premyslenej debaty o najlepšom systéme vládnutia. Podporujú ju skôr politici, ktorí vidia kontrolu nad štátom ako boj s nulovým súčtom o sponzorstvo a bohatstvo.
Sadr čerpá svoju podporu z chudobných šiitských komunít v južnom Iraku a chudobných štvrtiach Bagdadu. Jeho hnutie potrebuje na financovanie svojej sponzorskej siete desiatky miliónov dolárov mesačne.
Za týmto účelom jeho stúpenci prevzali kľúčové funkcie na ministerstvách vnútra a obrany, v štátnych ropných a elektrárenských firmách a v centrálnej banke. Široká kontrola nad ročným rozpočtom Iraku vo výške 89 miliárd dolárov umožňuje sadristom nasmerovať výdavky k verným.
Parlament ešte musí schváliť rozpočet na rok 2022, čo znamená, že nemôže míňať miliardy dolárov na dodatočné príjmy z ropy, ktoré sa hromadia v čase vysokých cien (pozri graf). V júni však schválila zákon o mimoriadnych výdavkoch, ktorý podporili poslanci pána Sadra predtým , ako odstúpili. Bol zostavený ako program potravinovej bezpečnosti v čase prudko stúpajúcich cien a zahŕňal kopy peňazí na zaplatenie potravín a dovoz pohonných hmôt. Pribudli však aj desaťtisíce nových pracovníkov vo verejnom sektore – mnohí z nich budú pravdepodobne prijatí spomedzi voličov pána Sadra.
Sadristi môžu ešte ustúpiť, uvedomujúc si, že toto je boj, ktorý nemôžu vyhrať. Iní zákonodarcovia sa pokúsia sprostredkovať odchod na záchranu tváre. Ak sa to aj stane, ďalšia vláda bude mať pravdepodobne krátke trvanie. Sadrovo vyčíňanie, ktoré má ďaleko od ukončenia irackej politickej krízy, ju pravdepodobne prehĺbi.