Kresťanstvo dnes učí, že Boh je „duch“ – neviditeľný, nehmotný, večný. Ale Starý zákon, ktorý kresťania zdieľajú so židovstvom, hovorí niečo celkom iné. V pôvodných príbehoch hebrejských prorokov Boh vystupuje ako bytosť s emóciami, telom, ba dokonca tvárou. Nie ako metafyzická sila, ale ako veľmi konkrétny „niekto“, koho bolo možné vidieť, počuť, ba dokonca s ním zápasiť.

Starý zákon ako dôkaz, že Boh nebol duch

Hovoril tvárou v tvár s Mojžišom
V knihe Exodus (33:11) sa píše:

„A Hospodin hovoril s Mojžišom tvárou v tvár, ako človek hovorí so svojím priateľom.“

Tvárou v tvár. Nie videnie, nie sen, nie hlas v duši. Tvárou v tvár. To naznačuje, že Jahve mal nejakú formu. Možno nie úplne ľudskú, ale určite nie abstraktnú. Jahve chodí, počúva, žiarli, trestá. Je to osoba.

V iných častiach Starého zákona Boh:
zostupuje na horu Sinaj v oblaku dymu a ohňa (Ex 19:18),
prechádza okolo Mojžiša (Ex 33:22),
kráča po záhrade Eden (Gn 3:8),
bojuje s Jákobom celú noc (Gn 32:24–30) – a prehrá!

To nie je žiadny „duch“. To je bytostná entita so slabosťami a egom, ktorá sa pohybuje v priestore a interaguje s ľuďmi.

Biblický Boh nie je láska, je hnev a trest

Boh v Starom zákone sa správa skôr ako vládca či vojenský generál než ako nebeský otec. Ničí mestá (Sodoma a Gomora), posiela potopu, trestá vlastný vyvolený národ, ak ho neposlúcha. Jeho najčastejšia emócia je hnev. A keď sa raz nahnevá, neváha vyvraždiť tisíce.

Kde je tu milosrdný duch? Kde je všeláska a odpustenie, ktoré kresťanstvo neskôr propaguje? Nie sú. Starozákonný Boh má bližšie k mezopotámskym bohom – je to pán, nie spasiteľ.

Starý zákon je zmesou mytológie, etnickej pamäte a politickej moci

Ak sa pozrieme realisticky: Starý zákon nie je záznamom objektívnych udalostí, ale zbierkou starovekých textov, ktoré mali spevniť identitu hebrejského národa. Jahve bol ich ochranca, nie univerzálny Boh ľudstva. Je to „náš Boh“, ktorý bojuje proti „vašim bohom“.

A to je dôležité: Jahve nebol pôvodne Bohom všetkých. Bol to národný Boh Hebrejcov, ktorý sa neskôr cez náboženstvá ako kresťanstvo a islam zglobalizoval.

Keď prišlo kresťanstvo, muselo si poradiť s týmto „nepohodlným“ Starým zákonom. A tak vznikla doktrína: Starý zákon je pravdivý, ale treba ho čítať duchovne. Boh je duch, nie telo. Všetky tie výjavy s Božím hnevom či fyzickými prejavmi sú vraj „antropomorfizmy“ – teda len obrazné vyjadrenia.

Ale čo ak nie sú? Čo ak Starý zákon hovorí presne to, čo si starovekí Hebreji mysleli: že ich Boh bol skutočná bytosť, s ktorou sa dalo rozprávať, hádať a báť sa jej?

Náboženstvo ako výmysel, ktorý prežil realitu
Ak dnes niekto verí v duchovného Boha kresťanstva, je to v poriadku – ale nemal by pritom citovať Starý zákon ako „dôkaz“. Lebo ten hovorí niečo iné. V ňom je Boh:

výbušný,
lokálny,
telesný.

A možno aj preto Biblia (najmä Starý zákon) ostáva najväčším svedkom toho, že Boh bol kedysi len mýtus s ľudskou tvárou. Až neskôr sa z neho stala všadeprítomná idea, neviditeľný princíp, ktorého sa nedá dotknúť – ale dá sa naň veriť.