V dnešnom svete sa od Gazy po Ukrajinu sa hromadia vojny a krízy. Hrozí, že vojna medzi Izraelom a Hamasom v Gaze sa rozšíri po celom Blízkom východe, pričom Amerika a Irán budú stáť proti sebe v pozadí. Vojna na Ukrajine, najväčšia v Európe od roku 1945, nevykazuje žiadne známky konca.

Od Gazy po Ukrajinu sa hromadia vojny a krízy

A čínske lietadlá a vojnové lode teraz ohrozujú Taiwan v rastúcom počte a s rastúcou frekvenciou, pričom blížiace sa voľby na ostrove pravdepodobne prinesú viac nepokojov. Občiansky konflikt v Mali, Mjanmarsku a Sudáne sa v posledných týždňoch tiež zhoršil.

Zreťazenie kríz je sotva bezprecedentné. Historik Sergej Radčenko poukazuje na príklady sovietskej invázie do Maďarska a Suezskej krízy, ktoré sa prekrývajú v roku 1956, krízy v Libanone a Taiwanskom prielive v roku 1958 a búrlivé roky 1978-79, keď sa v rýchlom slede rozvinula čínska invázia do Vietnamu, islamská revolúcia v Iráne a invázia Sovietskeho zväzu do Afganistanu.

V roku 1999 India a Pakistan, novo vyzbrojené jadrovými raketami, viedli vojnu o Kašmír, zatiaľ čo NATO bombardovalo srbské sily v Juhoslávii.

Ale Amerika a jej spojenci nemôžu zasiahnuť tak ľahko alebo lacno ako kedysi. Protivníci ako Čína a Rusko sú asertívnejší a čoraz viac spolupracujú. Rovnako aj nezúčastnené mocnosti vrátane Indie a Turecka, ktoré majú rastúci vplyv pri formovaní vzdialených udalostí a veria, že sa objavuje nový a priaznivejší poriadok. A nad svetom visí možnosť vojny priamo medzi veľmocami, ktorá núti krajiny pozerať sa na budúcnosť, aj keď dnes bojujú s požiarmi.

Masívna hra pre viacerých hráčov

Veľmoci sú čoraz viac polarizované v otázkach, v ktorých sa kedysi mohli uberať rovnakým smerom. Napríklad na Blízkom východe sa Rusko priblížilo k Hamasu a prerušilo roky opatrnej diplomacie s Izraelom. Čína, ktorá v minulých vojnách vydala nevýrazné vyhlásenia vyzývajúce na deeskaláciu, využila krízu na kritiku úlohy Ameriky v regióne. S výnimkou silných mužov, ako je Viktor Orbán, maďarský vodca, už len málo západných krajín hovorí s Ruskom.

Dokonca aj v dialógu s Čínou čoraz viac dominujú hrozby a varovania namiesto úsilia riešiť spoločné problémy, ako je zmena klímy. Stretnutie medzi Joe Bidenom a Si Ťin-pchingom v Kalifornii naplánované na 15. novembra sa môže ukázať ako príklad, hoci existujú šumy o dohode o vojenských aplikáciách umelej inteligencie.

Ďalším posunom je rastúca konvergencia medzi protivníkmi Ameriky. “Medzi Ruskom, Čínou, Severnou Kóreou a Iránom skutočne existuje os, ktorá odmieta ich verziu medzinárodného poriadku vedeného Američanmi,” hovorí Stephen Hadley. V roku 1970 pôsobil v americkej rade pre národnú bezpečnosť a v roku 1980 v Pentagone predtým, ako sa v roku 2005 stal poradcom pre národnú bezpečnosť Georgea W. Busha. Vojna na Ukrajine upevnila partnerstvo medzi Ruskom a Čínou.

Nejde o formálne spojenectvo, ale obe krajiny uskutočnili v júni svoju šiestu spoločnú bombardovaciu hliadku v západnom Pacifiku v priebehu niečo vyše štyroch rokov. V auguste nasledovala spoločná 13 000 km dlhá námorná hliadka v regióne. Irán a Severná Kórea dodali Rusku zbrane výmenou za vojenskú technológiu. Výsledkom je väčšie zapletenie. Je čoraz pravdepodobnejšie, že kríza zahŕňajúca jedného nepriateľa pritiahne ďalšieho.

Každá kríza navyše zahŕňa nielen viac nepriateľov, ale aj viac hráčov vo všeobecnosti. Lídri Austrálie, Japonska, Nového Zélandu a Južnej Kórey sa zúčastnili na posledných dvoch summitoch nato v Európe. Ukrajinská protiofenzíva v tomto roku by sa nemohla uskutočniť bez infúzie juhokórejských granátov.

Turecko sa etablovalo ako kľúčový dodávateľ zbraní v celom regióne a svojimi vojenskými technológiami a poradcami pretvára konflikty v Líbyi, Sýrii a Azerbajdžane. Európske krajiny intenzívnejšie plánujú, ako by mohli reagovať na krízu okolo Taiwanu. Krízy tak majú viac pohyblivých častí.

To odráža širší posun v rozdelení hospodárskej a politickej moci. Myšlienka “multipolarity” – termín, ktorý sa kedysi obmedzoval na štipendium a ktorý sa vzťahuje na svet, v ktorom sa moc nesústreďuje na dvoch miestach, ako v studenej vojne, alebo na jednom, ako v 1990-tych rokoch, v ktorých dominovali Američania, ale na niekoľkých miestach – vstúpila do diplomatického hlavného prúdu.

V septembri indický minister zahraničných vecí Subrahmanyam Jaishankar poznamenal, že Amerika, ktorá čelí “dlhodobým dôsledkom Iraku a Afganistanu” – kývnutiu na dve neúspešné vojny – a relatívnemu ekonomickému úpadku, “sa prispôsobuje multipolárnemu svetu”.

Tento argument je diskutabilný.

V nedávnej eseji Jake Sullivan, americký poradca pre národnú bezpečnosť, tvrdil, že Amerika je teraz v silnejšej pozícii, než bola, keď sa utápala v týchto vojnách. “Ak by Spojené štáty stále bojovali v Afganistane,” napísal, “je vysoko pravdepodobné, že Rusko by práve teraz urobilo všetko, čo by mohlo, aby pomohlo Talibanu pritlačiť tam Washington a zabrániť mu sústrediť svoju pozornosť na pomoc Ukrajine.”

To je prijateľné. Ale obraz Ameriky je nepochybne pomliaždený.

Prieskum, ktorý vo februári uskutočnil think-tank Európska rada pre zahraničné vzťahy, zistil, že viac ako 61% Rusov a Číňanov, 51% Turkov a 48% Indov očakáva svet definovaný multipolaritou alebo čínskou dominanciou.

Výsledkom toho všetkého je pocit neporiadku

Amerika a jej spojenci vidia rastúce hrozby. Rusko a Čína vidia príležitosti. Stredné mocnosti, ktorým dvoria väčšie, ale sú znepokojené rastúcou nefunkčnosťou inštitúcií ako Svetová obchodná organizácia a OSN, vidia oboje.

“Do medzinárodných vzťahov sa vkráda určitý druh anarchie,” napísal Šivšankar Menon, ktorý pôsobil ako indický minister zahraničných vecí a poradca pre národnú bezpečnosť, v eseji zverejnenej minulý rok.

Nebola to “anarchia v pravom zmysle slova, ale skôr absencia centrálneho organizačného princípu alebo hegemóna.”