Päť mýtov magorov Lukašenkovcov o 17. septembri 1939, kedy Bielorusko po druhýkrát oslavuje Deň národnej jednoty. Lukašenko prišiel s týmto sviatkom po protestoch v roku 2020 na vlne protipoľskej hystérie.

Päť mýtov Lukašenka a spol. o 17. septembri 1939

Dátum 17. september 1939 sa spája so začiatkom 2. svetovej vojny, ktorá sa pre Bielorusov stala jednou z najtragickejších stránok histórie. Poďme sa pozrieť na mýty a klišé, ktoré dnes propaganda používa na vytváranie romantizmu a sviatočnej atmosféry okolo tohto dátumu.


Mýtus prvý: 17. septembra 1939 začala Červená armáda oslobodzovaciu kampaň v západnom Bielorusku

„Oslobodzovacia kampaň“ je rovnaká zmena pojmov ako „Putinova špeciálna operácia na Ukrajine“. 17. septembra sa odohrala klasická vojenská agresia, ktorá bola výsledkom zmluvy medzi Stalinom a Hitlerom, známej ako Pakt Molotov-Rebbentrop. Nacistické Nemecko a Stalinov ZSSR sa dohodli na rozdelení Európy a začali druhú svetovú vojnu. Hitler obsadil západnú časť vtedajšieho Poľska a Stalin obsadil východnú časť. Potom sa pohádali a v roku 1939 boli partnermi, dokonca usporiadali vojenskú prehliadku v Breste (existujú fotografie a videá).


Mýtus druhý: Od roku 1921 bolo západné Bielorusko okupované Poľskom

Legálne – nie. Spoločnosť národov, vtedy ekvivalent OSN, uznávala Poľsko v rámci svojich hraníc až do roku 1939. Okrem toho Sovietsky zväz v rámci týchto limitov uznal aj Poľsko. Sovietske Rusko sa však osobne zúčastnilo na rozdelení Bieloruska na mierovej konferencii v Rige. Boli to sovietski vodcovia, ktorí ponúkli Poľsku, aby zabralo bieloruské územie za Minskom, do Bereziny, výmenou za ústupky na Ukrajine. Poliaci však odmietli vziať viac.


Mýtus 3: Obyvateľstvo takzvaných východných Kreses bolo vystavené zvýšenému poľskému prenasledovaniu, zatiaľ čo Bielorusi prekvitali v sovietskom Bielorusku.

V Poľsku totiž Bielorusi nemali normálne podmienky na rozvoj národnej kultúry. Už začiatkom roku 1921 bolo len v regióne Vilna takmer 200 bieloruských škôl, no postupom času ich začali nahrádzať poľské. Situáciu s Bielorusmi v západnom Bielorusku možno v skutočnosti najlepšie približne porovnať s tým, čo sa dnes deje v Bielorusku, kde už bieloruské školy nie sú otvorené a malý počet z nich v dedinách rýchlo umiera spolu s dedinami. V tom čase sa západné Bielorusko polarizovalo, tak ako sa dnes celé Bielorusko rusifikuje.

Bielorusi sa snažili veľa vecí robiť sami, tak ako dnes. Organizovali sa do komunít Asociácie bieloruských škôl a požadovali vzdelanie vo svojom rodnom jazyku. V roku 1927 sa im podarilo otvoriť 78 bieloruských a poľsko-bieloruských škôl. Predstavte si to dnes. Dnes sa bojuje za otvorenie bieloruských tried, nie škôl.

V polovici 30. rokov 20. storočia mala Spoločnosť bieloruskej školy v západnom Bielorusku pol tisícky samovzdelávacích skupín, knižnice, kluby, divadelné skupiny a zbory. Bielorusi vydávali bieloruské knihy a časopisy. Irónia osudu. Dnes je činnosť Asociácie bieloruských škôl a Asociácie bieloruského jazyka v Bieloruskej republike zakázaná.

Navyše z pohľadu Poľska sa polarizácia až tak nevydarila. Tu je tento citát zo správy Ministerstva vojenských záležitostí Poľska z roku 1925:

„Polanizácia dáva najlepšie výsledky Bielorusom, najmä katolíkom. Keď sa naučia poľský jazyk, začnú ním rozprávať aj mimo kasární a to v nich buduje pocit občianskej povinnosti.“

prešlo 11 rokov. Zo správy z roku 1936:

„V župách Nowograda, Baranovitsky a Slonim existuje fenomén odklonu od poľskosti. Čoraz častejšie sa musíme obracať o pomoc do stredného Poľska. Tento jav nadobudol rozsah odnárodňovania. Výrok „Ja som Bielorus“ začína byť módny.

A čo v tých časoch Bielorusko v BSSR?

Vo Vilniuse pod poľskou nadvládou mohol byť bieloruský básnik Maxim Tank za svoje spoločenské a politické aktivity mesiac väznený, bol to komunista. Ale bol prepustený a pokračoval v písaní bieloruských básní. V BSSR vtedy vládol teror, v Kurapatoch sa strieľalo, prebiehala totálna rusifikácia. V poľskom izolačnom tábore v Biroz nezomrel ani jeden Bielorus. Zároveň podľa oficiálnych údajov zahynulo počas operácie na vyhladenie Poliakov v BSSR („poľská operácia“) 9 196 Poliakov. To znamená, že každých 13 Poliakov, ktorí žili v sovietskom Bielorusku, bolo zastrelených. Stalo sa to v rokoch 1937-1938.

Bieloruskosť, ktorá sa začala začiatkom 20. rokov 20. storočia, skončila o niekoľko rokov neskôr a jej iniciátori a vykonávatelia boli potláčaní. Rusifikácia prebiehala v BSSR všetky nasledujúce roky.

Mimochodom, po 17. septembri sa školy v západnom Bielorusku nestali zdrojom bieloruskej. Slúžili na postupnú rusifikáciu.


Mýtus štvrtý: Varšava sa pokúsila kolonizovať krajiny ľudí. Boli tam usadení osadníci, ktorí vykorisťovali Bielorusov
Bielorusi mali vlastnú pôdu, farmu a živili sa sami. Nemali príkaz odovzdávať kone a kravy do JZD, ako to bolo v BSSR a neboli nútení pracovať cez všedné dni v týchto JZD. Preto bola životná úroveň roľníkov v západnom Bielorusku v septembri 1939 pre mnohých vojakov Červenej armády šokom.

Poľskí osadníci síce dostali pôdu v západnom Bielorusku, ale najčastejšie to boli obyčajní úradníci alebo policajti. V medzivojnovom Poľsku neexistovali nútené práce a Bielorusi nemuseli pracovať ako nevoľníci. Ak si chcel človek zarobiť, mohol ísť pracovať k bohatšiemu majiteľovi a dohodnúť si s ním cenu svojej práce. Mimochodom, desaťtisíce rodín týchto osadníkov boli po roku 1939 vyhostené boľševikmi na Sibír. Mnohí sa odtiaľ už nikdy nevrátili.


Mýtus piaty: Západné Bielorusko sa zmenilo na zaostalé predmestie poľského štátu
Nedávno vyšla v Minsku zbierka dokumentov „Oslobodený“ a Zotročený. Poľsko-bieloruská hranica 1939–1941. v dokumentoch bieloruských archívov“. Tieto dokumenty nie sú poľské, ale z archívov Bieloruskej republiky. Ak najprv, v septembri 1939, dokumenty zaznamenávajú istú radosť z príchodu „osloboditeľov“ medzi časťou bieloruského ortodoxného obyvateľstva, ako aj medzi Židmi, potom možno neskôr pozorovať sklamanie a zúfalstvo. Ľudia si kládli otázku, kto sú títo „naši“, ak podnecujú vraždenie úradníkov, statkárov, rabovanie panstiev, porušujú univerzálne normy správania a života.

Zhoršili sa aj materiálne podmienky života, pretože v dôsledku znárodnenia priemyslu a obchodu boli regály obchodov prázdne, bol všeobecný nedostatok tovaru a výrobkov. Ľudia si čoskoro uvedomili, že sú v totalitnom štáte.

Bielorusko sa zjednotilo v dôsledku 2. svetovej vojny, ako napríklad Poľsko vzniklo v dôsledku 1. svetovej vojny. A Poliaci sa za to nikomu nepoďakujú. Prečo by teda Bielorusi mali niekomu ďakovať za vojnu a oslavovať jej začiatok?