Blízky východ – kolíska civilizácie aj náboženstiev. Miesto, kde vznikali písma, zákony, impériá… ale aj večné konflikty. Pre mnohých je predstava sekulárneho Blízkeho východu sci-fi. Utópia. Fantázia. Ale čo ak je to naopak – jediná realistická cesta k mieru? Dnes sa väčšina krajín regiónu identifikuje primárne nábožensky: Izrael ako židovský štát, Irán ako islamská republika, Saudská Arábia ako wahhábistická monarchia. V iných štátoch, ako Sýria či Irak, je náboženstvo zamotané do etnických, klanových a politických identít.

Sekulárny Blízky východ: utópia alebo možnosť?

Ale keď sa pozrieme pod povrch, zistíme niečo iné: nástrojom riadenia nie je viera, ale moc. Náboženstvo je len jazyk, ktorým sa táto moc legitimizuje. Slová „Alláh to chce“ alebo „sme vyvolený národ“ slúžia ako pečiatky nad rozhodnutiami, ktoré majú geopolitické, nie duchovné pozadie.

Sekulárny štát nie je antináboženský. Nezakazuje vieru, nevyháňa veriacich z chrámov, nezakazuje modlitbu. Len odmieta, aby jedna viera určovala zákony pre všetkých. Dáva priestor všetkým – aj tým, ktorí neveria vôbec.

V tejto logike môže byť sekulárny Blízky východ miestom, kde bude islamský imám kázať vedľa rabína, kresťanského kňaza či ateistického filozofa. Nie ako protivníci, ale ako rovní občania. Je to utópia? Možno. Ale realita dneška, kde sa bomby odvolávajú na sväté texty, je ešte šialenejšia.

Historické pokusy tu už boli

Sekulárna vízia nie je nová. Turecko po Atatürkovi sa pokúsilo odlúčiť štát od islamu. Baathistické režimy v Sýrii a Iraku hlásali arabský socializmus, nie šaríu. Tunisko po Arabskom jari zaviedlo rovnaké práva pre ženy, zákaz náboženskej strany ako jediného arbitra politiky.

Žiaľ, mnohé z týchto pokusov zlyhali nie preto, že sekularizmus bol slabý, ale preto, že bol zavádzaný autoritársky. Namiesto slobody pre všetkých vznikla nová diktatúra, len s iným slovníkom.

Mladá generácia: neverí médiám ani kazateľom

Napriek všetkému – sekulárna myšlienka zreje v mladých. V Teheráne, Bejrúte, Ramalláhu či Tel Avive dnes vyrastá generácia, ktorá nepozná studenú vojnu, ale pozná YouTube, Spotify a globálny jazyk rovnosti. Ich Boh nie je politik, ale otázka osobného hľadania.

Mladí Arabi čoraz častejšie odmietajú dogmatické náboženstvá. Podľa výskumu Arab Barometer z roku 2021 viac ako 50 % mladých vo viacerých arabských krajinách tvrdí, že sa necítia byť nábožensky viazaní ako ich rodičia. To nie je zanedbateľné číslo. To je zlom.

Ale netvárme sa, že to pôjde ľahko. Náboženské elity, ktoré ovládajú peniaze aj moc, budú klásť odpor. Aj Západ a Východ často podporujú „svojich“ náboženských spojencov v regióne, pretože sa im hodia ako nástroje v geopolitickej hre.

Vojna v Gaze, vplyv šiítskych milícií, šírenie wahhábizmu z Rijádu, klerikálne zákony v Iráne – to všetko sú bariéry. Ale nie neprekonateľné. Spoločenské pohyby sú pomalé… až kým nie sú náhle.

Sekularizmus ako zbraň mieru

Ak má mať Blízky východ budúcnosť, nebude to vďaka ďalším zbraniam, ďalším prorokom či ďalším svätým mestám. Bude to vďaka spoločnému právnemu rámcu, kde je štát nadradený náboženstvu, nie podriadený.

Sekularizmus nie je ideológia. Je to priestor. Prázdna rovina, kde sa môžu stretnúť rôzne svety bez toho, aby si skákali do vlasov. V tom zmysle je sekulárny Blízky východ nielen možný – je nevyhnutný.