V prípade Jaroslava Naďa a darovania stíhačiek Ukrajine sa totiž – ako zatiaľ tvrdí aj samotná Európska prokuratúra (EPPO) – nehovorí o korupcii, úplatkoch, ani o tom, že by niekto na darovaní zarobil. Hovorí sa o tom, že „možno“ vznikla procesná chyba. Teda čo? Možno nebolo rozhodnutie správne zaevidované. Možno podpis chýbal. Možno mal byť dokument zelený a nie modrý.

A v právnom štáte, ktorý si ctí zákon, to znamená jediné: súd nariadi opravu, upozorní na chybu, ak je relevantná.

Za procesné chyby na Kolymu. Do gulagu s paragrafom v ruke!

Keby slovenské právo bolo logické, mohla by byť dnešná koalícia bez práce. Ale keďže logika je nuda a politické divadlo potrebuje kulisy, tak sme sa dostali do štádia, že procesná chyba je novodobý zločin proti štátu. Opraviť ju nestačí. Treba vinníka. Najlepšie takého, čo už nie je pri moci – a ak ešte k tomu pomohol Ukrajine, je ideálny kandidát na verejné bičovanie.

Ale v štáte, ktorý sa hrá na paródiu totality, sa procesná chyba stáva zločinom. A vinník? Ten musí byť vybraný vopred.

Právo ako výhovorka

Odborník na ústavné právo by sa len pousmial. Veď predsa, ak sa zistí procedurálna chyba, najčastejším výsledkom je:
návrat dokumentu na doplnenie,
interné disciplinárne opatrenie,
v krajnom prípade neplatnosť aktu – ale nie trestný čin.

Ale slovenská vláda má vyššie ambície. Zo správneho deliktu chcú vyrobiť mediálny monsterproces. Ako v 50. rokoch – keď sa za zle zapnutý kabát posielalo na 25 rokov do gulagu.

Stačí titulok: „Vyšetrovanie! Trestné stíhanie! Naď podozrivý!“

A voliči už netreba nič viac. Nevadí, že obvinenie nie je. Že škoda neexistuje. A že zákon v čase darovania zbraní vláde umožňoval konať. Dôležité je, že znie siréna a niekto je na muške.

Gulag verzus zdravý rozum

Takto sa dostávame do sveta, kde papier je nebezpečnejší než samopal. Kde sa pomoc v kríze trestá a ignorancia oslavuje. A kde minister, ktorý zbraň daroval, má byť trestaný, ale minister, ktorý ich teraz predáva ako teplé rožky, je hrdina národa.

Ak by sa procesné chyby naozaj kvalifikovali ako trestný čin, mohli by sme rovno zavrieť polovicu štátu.
Aj Fica, keď zabudol podpísať uznesenie. Aj Matoviča, keď posielal dokumenty mailom. Aj Kaliňáka, keď tvrdil, že „veď však my to nejako urobíme“. Všetci by skončili na Sibíri – nie za korupciu, ale za nesprávne číslo paragrafu.

Záver?

Právo je dnes nástrojom politickej pomsty.
A keď dôjdu skutočné dôvody, nájde sa aspoň zle vyplnený formulár. S takýmto systémom môžeme rovno obnoviť Súdruha Vyšetrovateľa Prvého Poradia a zriadiť osobitný gulag pre ľudí, ktorí robia „procesné chyby s geopolitickým dopadom“.

A volič? Ten sa poteší. Niekto je zatknutý. Niečo sa deje.
A to, že sa krajina topí v chaose a realita uteká?
Nechajme to na september. Alebo na ďalšiu kauzu.