Moderné náboženstvá hovoria o Bohu ako o stelesnení lásky, súcitu a odpustenia. No stačí sa ponoriť do Starého zákona a objavíme Boha, ktorý žiada krv, potrestanie, podriadenosť a smrť. Ktorý prikazuje zabíjať v Jeho mene – nie ako výnimku, ale ako princíp. Je čas priznať si jedno: niektoré z „Božích prikázaní“ nie sú morálnymi pravidlami, ale výzvami k násiliu.

Zabíjajúce náboženské prikázania: keď Boh žiada krv

Už v Deuteronómiu (5. Mojžišova 13:6–10) Boh prikazuje trest smrti pre každého, kto by zvádzal ľudí k iným bohom:

„Nešetri ho ani sa nad ním nezľutuj, ale určite ho usmrť; tvoja ruka bude prvá proti nemu, aby ho usmrtila.“

Toto je príkaz, nie opis udalosti. Je to zákon náboženskej čistoty. Ten, kto má iný názor na Boha – musí zomrieť. A čo viac – jeho zabitie má byť aktom vernosti voči Jahvemu.

V knihe Jozue je hebrejský národ vedený Bohom, aby dobýval mestá Kanaánu. A čo Boh prikazuje? Nie diplomatické dohody. Ale úplné vyhubenie všetkého živého.

„Vyhubíš ich všetkých, nenecháš pri živote nič, čo dýcha.“ (Dt 20:16)

Zabíjajú sa muži, ženy, deti, zvieratá. Nie preto, že by boli hrozbou. Ale preto, že Boh tak prikázal. Viera v iných bohov = právo na smrť.

V knihe 1. Samuelovej 15:3 Boh hovorí Saulovi, aby napadol Amalék:

„Zabi mužov i ženy, deti i dojčatá, voly i ovce, ťavy i osly.“

Dojčatá. Nevinné deti. To je súčasť „svätej vojny“. V mene spravodlivosti? Nie. V mene poslušnosti voči Bohu.

Krv ako obeť, nie ako zločin

Starozákonný Boh nežiadal len poslušnosť, ale aj krvavé obety: zvieratá, spaľovanie mŕtvol, rituálne vyliatie krvi na oltár.

„Krv bude pokropená na roh oltára…“ (Levitikus 4:7)

Obeta bola forma odpustenia. Ale nie symbolická – skutočné zviera muselo zomrieť. Predstava, že za hriech musí niekto zomrieť – to je myšlienkový základ celého starozákonného kultu.

Prikázania ako nástroj strachu, nie etiky

Kým „Nezabiješ“ sa často cituje ako etické jadro Biblie, v skutočnosti je tento príkaz podmienený. Nezabiješ – ale len svojho blížneho z vlastného národa, a len ak je „čistý“. Kacíri, cudzoložníci, rebeli, deti neviery – tí zabíjaní byť môžu. A majú.

Kresťanstvo prikrylo krv láskou

Neskôr prišlo kresťanstvo s učením o milosrdenstve a odpustení. No nezrušilo Starý zákon – len ho prekrylo. Kristus údajne priniesol nový zákon, ale zároveň bol „obetným baránkom“, ktorého smrť uspokojila tú istú Božiu túžbu po krvi.

Boh sa nemení, hovoria náboženstvá. Ale my vieme, že sa mení na obraze, ktorý mu dávajú ľudia. A obraz Boha v Starom zákone je krvavý, žiarlivý, násilný a neúprosný.

Záver: keď prikázania pália viac ako upokojujú

Božie prikázania v Starom zákone nie sú „univerzálnym morálnym kompasom“. Sú skôr manuálom pre kontrolu a vylúčenie. A ak je základ viery násilie, potom aj jej nasledovníci ľahko podľahnú svätému hnevu.

Ak veríme v spravodlivosť a súcit, musíme mať odvahu priznať, že nie všetky „sväté texty“ sú sväté. Niektoré sú len zrkadlom násilia, ktoré ľudia pripisovali Bohu, aby ospravedlnili vlastné vojny.